Miroslav Nárožný: Cenu mesta beriem ako poďakovanie

Miroslav Nárožný: Cenu mesta beriem ako poďakovanie

Cena mesta Kremnica sa udeľuje osobnostiam, ktoré sa významným spôsobom pričinili o hospodársky, spoločenský, kultúrny a športový rozvoj mesta Kremnica a jeho propagáciu doma i v zahraničí. Pri príležitosti 685. výročia udelenia mestských privilégií sa laureátom Ceny mesta Kremnica stane jej bývalý, dlhoročný primátor, Miroslav Nárožný, ktorý si cenu prevezme na slávnostnom zasadnutí mestského zastupiteľstva 14. novembra.

Primátorom ste boli štyri volebné obdobia po sebe, ako si spomínate na úplné začiatky vo funkcii?

V deväťdesiatom roku boli prvé voľby, bol som jedným z troch či štyroch kandidátov miestnej Verejnosti proti násiliu a uspel som v primárkach hnutia a následne aj vo voľbách. Voľby boli na konci novembra 1990 a keďže počas volieb som bol s manželkou na zájazde, tak som ani nevolil.

Aké boli začiatky?

Dovolím si tvrdiť, že to prvé volebné obdobie bolo najzaujímavejšie zo všetkých. Tvorila sa legislatíva, rušili sa štruktúry národných výborov, vytvárala sa samospráva, prenášali sa rôzne kompetencie zo štátu na samosprávy. Bola to hektická doba, legislatíva nebola dokonalá a mestské zastupiteľstvo malo 36 poslancov. Vtedy mala Kremnica ešte mestské časti, Krahule, Kremnické Bane, Lúčky a Hornú Ves, ktoré mali svojich poslancov. Bolo to obdobie ťažké, ale tvorivé. Hľadali sme cesty, ako riešiť problémy ktoré sa nahromadili, o ktorých mali ľudia predstavu, že sa vyriešia do roka, do dvoch. Samozrejme že sme vedeli, že sa to nedá a niektoré problémy nie sú vyriešené dodnes a možno dlho ešte nevyriešené ostanú. Napríklad boli také predstavy, tvrdo zasahovať a rozkazovať majiteľom historických domov, na čo mesto nemá kompetencie. Bol by to zásah do vlastníckych práv, ale boli tu také predstavy a možno u niektorých sú dodnes.

Aké problémy ste vtedy museli riešiť?

Napríklad nedostavané sídlisko v Hornej Vsi. Pôvodné budovy boli zbúrané, alebo určené na demoláciu a tých ľudí bolo potrebné niekam umiestniť. Bolo to ťažké rozhodovanie, lebo sa vytvorila skupina občanov, ktorá trvala na tom, aby sme rozostavané paneláky zbúrali, lebo kazia kolorit obce. Stáli sme pred problémom, čo je výhodnejšie. Na búracie práce by nám však nikto nedal ani halier, ale štát vtedy ešte v rámci dobiehajúcej komplexnej bytovej výstavby, dal prostriedky na dobudovanie domov. Využili sme to a sídlisko dobudovali. Či to bolo správne rozhodnutie, alebo nesprávne, je uhol pohľadu. Obec získala, stala sa z nej najväčšia obec v Kremnickom regióne, samozrejme nedobudovalo sa všetko tak, ako bolo plánované.

Ako prebehlo osamostatnenie mestských častí?

Nikto sa netajil tým, že obce sa chcú osamostatniť. Oni to brali ako krivdu, keďže za socializmu sa direktívne rozhodlo, že obce sa musia spojiť, navyše v niektorých obciach platil zákaz výstavby. Bolo úplne jasné, že je to len otázka času a obce Lúčky, Krahule a Kremnické Bane sa odčlenili už v roku 1992 na základe referenda. Horná Ves sa odčlenila až v roku 1997, lebo bolo treba dobudovať bytovky a čističku odpadových vôd. Tieto investície bolo treba vyriešiť, potom sa osamostatnili a teraz si riešia veci sami, myslím, že k spokojnosti.

Aká bola v tom čase atmosféra vo vznikajúcej samospráve?

V tej dobe bola veľká súdržnosť ľudí v samospráve. Jednak sme sa stretávali so starostami tu na okolí, a stretávali sme sa aj v rámci Slovenska. Vtedy napríklad vznikol Klub primátorov – to bola platforma na stretávanie sa. Riešili sme problémy aj legislatívne návrhy, ktoré sme potom doťahovali s právnikmi a presadzovali cez poslancov parlamentu. Takto napríklad vznikla iniciatíva na prijatie novely zákona o majetku obcí o vrátení štátom zhabaných lesných majetkov.

Deväťdesiate roky boli aj érou nadväzovania partnerstiev s inými mestami. Ako prišla Kremnica k svojim partnerom?

S Várpalotou sa podpísala zmluva o partnerstve už v roku 1966. Je to bývalé banícke mesto, kde sa ťažilo hnedé uhlie. V 90. rokoch už tieto vzťahy neboli až také intenzívne, preto sme na konci prvého a začiatkom druhého volebného obdobia začali intenzívnejšie komunikovať a rozvíjať tieto vzťahy. Vyvrcholilo to v roku 1998 podpisom partnerských zmlúv. Aj Kutná Hora bola jasná ako partner, s ktorým mesto udržiavalo veľmi dlhé vzťahy od 50. rokov, dokonca ešte stále žijú pamätníci, ktorí si pamätajú, že ako žiaci základnej školy tam chodili na výmenné rekreácie. S Fidenzou sa začali tvoriť partnerské vzťahy niekedy v 80. rokoch cez futbal. Už vtedy chodili kremnickí futbalisti hrávať do Fidenzy futbal a oni chodili sem. Družba na báze futbalu prerástla až do partnerstva. Herbolzheim sa k nám pripojil tak, že v roku 1999 bol môj zástupca, Zolo Beczányi, na kolokviu vo Fidenze. Fidenza má dlhoročné vzťahy so Sisteronom, to je mesto v južnom francúzsku s ktorým má zas dlhoročné vzťahy práve aj Herbolzheim. Na toto kolokvium si mohlo každé partnerské mesto pozvať ešte jedno mesto, takže Sisteron si do Fidenzy doviedol Herbolzheim, ktorý sa potom dal dokopy s nami. My sme potom o tri alebo štyri roky neskôr zavolali do Fidenzy aj Kutnohorcov a potom aj Kutná Hora uzavrela partnerstvo s Fidenzou. Takže ono je to tak zaujímavo prepletené. A nakoniec Nový Jičín nás veľmi dlho, hádam osem aj desať rokov presviedčal, aby sme boli ich partnerské mesto, takže napokon sme sa dohodli aj na spolupráci s nimi.

Takže uzatváranie partnerstiev bolo viac emocionálne ako racionálne?

Pozrite, keď sme v roku 1998 podpisovali zmluvu vo Várpalote, tak pri podpise zmluvy bol bývalý predseda národného výboru, ktorý podpisoval prvú zmluvu v roku 1966. Starý pán mal vtedy už vyše 80 rokov. V roku 2006 vyhral voľby jeho vnuk, ktorý povedal, že partnerstvo medzi našimi mestami bude podporovať, lebo prvú zmluvu podpísal jeho starý otec. Je zaujímavé, ako sa vzťahy vyvinú. Vzťahy s partnerskými mestami sme sa snažili rozvíjať najmä v oblastiach šport, mládež a kultúra. Ale sám dobre viem, aké náročné je zorganizovať stretnutie partnerských miest.

Turisti vyhľadávajú Kremnicu aj pre jej historické pamiatky. Dedičstvom socializmu ale bolo veľa zničených kultúrnych pamiatok.

Na paneláky sa nikto pozrieť nepríde, ale na niekoľko storočné historické pamiatky áno. Hradobné múry okolo mesta boli na mnohých miestach v dezolátnom stave, v havarijnom stave bol barbakan. Získali sme peniaze z fondu Pro Slovakia a hradby sa nám podarilo doopravovať. Neskôr sa podarilo zrekonštruovať aj morový stĺp aby sa nám pred očami nerozpadol. Pomerne dosť peňazí na obnovu historických pamiatok išlo z mesta, ale podarilo sa zabezpečiť aj financie z iných fondov.

Okrem histórie je silným lákadlom pre turistov aj Skalka.

Vývoj Skalky bol vždy limitovaný. My sme to chápali tak, že Skalka by mala byť aj súčasťou väčšieho celku Skalka – Krahule, Králiky, Kordíky, neskôr sa k tomuto nápadu prihlásili aj z Turčeka. Mali sme predstavu, aby v týchto strediskách platil jeden skipas, ako je to aj inde vo svete. Chceli sme vytvoriť celoročný produkt, aby Skalka bola využitá celý rok. Bola tu aj taká informácia, že nadmorská výška Skalky je zaujímavá pre tréningový proces športovcov. Všetky tieto veci sme chceli dať dokopy a tak sa postupne začal vytvárať územný plán, aby bolo zabezpečené prepojenie ostatné strediská. Zároveň sme tam chceli niečo vybudovať, čo by slúžilo celoročne. Potom bola vypísaná schéma na rozvoj cestovného ruchu a ten náš projekt vybudovania ihrísk, relax centra, tratí, informačného systému v meste a kaplnky na kalvárii, bol vyhodnotený ako jeden z najlepších a boli nám pridelené financie. Bolo to veľké rozhodovanie, lebo sme získali 120 miliónov korún, my sme na to však potrebovali viac. Vyvstal problém ako to ufinancovať, s kým to vyfinancovať, riešili sme ako sa budú do jednotlivých aktivít zapájať aj podnikateľské aktivity a tak vtedy vznikli aj niektoré zmluvy. Žiaľ prišla kríza a tá doľahla na všetkých. Bohužiaľ.

Budova Relax Centra však má vady na kráse, ktoré sa nepodarilo odstrániť dodnes.

My sme o tej streche Relax Centra debatovali aj s projektantom veľa krát. Najprv tam bol navrhovaný iný systém, ten však napadol zhotoviteľ – spoločnosť Eurobuilding. Tak sa to potom prerábalo a vzniklo to, čo vzniklo. Samozrejme, že mňa to mrzí aj ako stavbára. Za stavbu je však vždy zodpovedný zhotoviteľ. Veľakrát sa ľudia pýtajú, čo robil stavebný dozor? Áno, ten musí kontrolovať stavbu, ale maslo je na hlave zhotoviteľa. So spoločnosťou Eurobuilding majú problémy aj v iných mestách. Súťaž bola a verejné obstarávanie na tú halu vtedy vyhrali. Boli rôzne kritériá, ale najviac bodov sa prideľovalo za najnižšiu cenu. Aj keď sa nám zdalo, že pri nejakej cene uleteli, keď sa nám cena zdala príliš nízka, tak sme sa na to pýtali. Táto spoločnosť vtedy ale veľa stavala a odoberala veľa materiálu, preto dostala od výrobcov množstevné zľavy a práve vďaka nim túto súťaž vyhrala. Súťaže sa pritom zúčastnili silné firmy. Všetko silní partneri, vraveli sme si, že hocikto vyhrá, budeme šťastní a vidíte, nakoniec to dopadlo takto. Referencie o nich sme mali dobré.

Keď som sa na naše stretnutie pripravoval, našiel som v Kremnických novinách z januára 2006 článok o pripravovanej ťažbe zlata. Je rok 2013 a keby sme v článku z roku 2006 prepísali mená firiem a ľudí za aktuálne, všetko by stále platilo. V tejto veci sa nič nepohlo ani o kúsok. Ako si pamätáte na prvé pokusy začať v Kremnici ťažiť zlato?

Je logické že sú aj zástancovia ťažby. Ľudia, ktorí robili v baníctve, geológovia a podobne, veď je to ich chlebíček. Pokiaľ je to geológia, prieskumné vrty a zisťovanie toho čo tu je, s tým som problém nemal, toto je obvyklé a štát je povinný zaoberať sa tým, kde a aké zásoby má. Je to jeho strategická úloha. Kremnica Gold ale hľadala ťažiarsku spoločnosť, ktorá by to prišla vyťažiť. Stretol som sa s tromi alebo štyrmi zástupcami svetových ťažiarskych banských spoločností. Prišli, pozreli si to, povedali, že nemajú záujem a odišli. A ja dúfam, že to tak ostane.

Prvá žiadosť o povolenie ťažby však prišla v roku 2005.

Vyvolalo to vlnu nevôle. Oni tú žiadosť predložili v decembri 2005 a to preto, lebo od 1. 1. 2006 nadobudol platnosť nový zákon o posudzovaní vplyvov na životné prostredie (EIA). Oni chceli využiť ešte starý zákon, aby sa vyhli tomu novému. Keď v roku 2006 nastúpila nová vláda, hneď jeden z prvých listov som písal ministrovi Jahnátkovi a žiadal som ho o pomoc. V priebehu týždňa mi prišla odpoveď, že áno, pravdaže. Snažili sme sa vtedy presadiť zákaz používania technológie kyanidového lúhovania v zákone, mali sme znenie českého zákona a kolegovia z Kutnej Hory mi k nemu poslali aj dôvodovú správu. Ja som požiadal o podporu mesto Žiar na Hronom, ktoré nás podporilo a poslanci Žiaru zároveň zaviazali primátora, aby to predložil aj na rokovanie samosprávneho kraja. Ivan Černaj to tam predložil a samosprávny kraj nás uznesením podporil v tom, aby parlament schválil zmenu zákona a zákaz kyanidového lúhovania. Po deklarovaní obrovskej podpory však zrazu prišiel nezáujem a zákon v parlamente neprešiel, sú to pritom jednoduché dve vetičky. Keby ten zákon prešiel, bolo by po probléme. Hrozba ťažby je trauma pre život v meste a samozrejme aj pre samosprávny orgán. Namiesto toho, aby sa riešili iné problémy, tak sa musí veľa času venovať tomuto, odčerpáva to veľa energie a to nie je dobré.

Primátorka Zuzana Balážová už verejne vyhlásila, že v nasledujúcich voľbách kandidovať nebude. Nepomýšľate na návrat do verejného života, či už ako primátor alebo poslanec?

Určite nie. Zoberte si to takto. Šestnásť rokov som bol primátorom, pred revolúciou som bol dve volebné obdobia poslancom a ešte predtým som robil organizátora v rámci niektorých akcií Z. Keď som si to tak zrátal, vyšlo mi, že 30 rokov som sa verejne angažoval. Treba dať priestor aj iným, aby aj oni mali právo rozhodovať a nielen hovorili, že všetko je tu zlé. Po voľbách som rešpektoval rozhodnutie obyvateľov mesta, vrátil som sa k stavbárčine a tomu sa venujem dodnes, aj keď som už na dôchodku.

Bolo aj za vašej éry toľko záujemcov o post primátora, ako v minulých voľbách, kedy bolo kandidátov dvanásť?

Ale áno, myslím že v roku 1998 bolo viac ako desať kandidátov. Kandidatúra je rozhodnutie človeka, či to berie seriózne, alebo ako druh zábavy. Primátor musí byť orientovaný v otázke právnej, ekonomickej, musí vedieť, čo všetko má vplyv na mesto. Niektoré veci sú totiž navonok veľmi jednoduché a keď si človek preštuduje zákony a vyhlášky záväzné pre samosprávu, tak zistí, že ten problém je komplikovaný. A takýchto príkladov je veľa.

Ako ste prijali správu o tom, že sa stanete laureátom ceny mesta Kremnica?

Je to prekvapenie, príjemné prekvapenie. Zvažoval som, či tú cenu vôbec mali dávať mne a či ju mám prijať. Odmietnutie ceny by ale mohlo byť chápané ako neúcta voči poslancom. A navyše, neberiem to iba ako ocenenie mojej práce, ale ako ocenenie práce desiatok poslancov, s ktorými som robil za tie roky, všetkých zamestnancov mesta, s ktorými som spolupracoval, ale aj iných ľudí, ktorí nám pomáhali, či už to boli občania, podnikatelia alebo organizácie na území mesta. Beriem to ako poďakovanie za to, čo sme robili my všetci spoločne.

Silver Jurtinus

Print Friendly, PDF & Email