Sedem storočí kremnických mestských lesov

článok vyšiel v čísle 12/2017 Kremnických novín

História kremnického lesníctva je nesmierne bohatá. Lesy vždy tvorili súčasť teritoriálneho vlastníctva mesta Kremnica. Veľmi dôležité boli pre tunajšie zlaté baníctvo a mincovňu. Zároveň sa v Kremnici už pred stáročiami začalo s obnovovaním lesných porastov a s odbornou starostlivosťou o ne. Kremnica sa v spojitosti s lesným majetkovým vlastníctvom výrazne odlišuje od ostatných stredoslovenských banských miest, a to preto, že lesný majetok nadobudla predovšetkým kúpami za vlastné finančné prostriedky. To bol hlavný dôvod, prečo mesto, keď si niekto robil nároky na jeho lesný majetok (šľachta, erár), vždy proti tomu urputne bojovalo. A čo je dôležité, Kremnici sa za každých okolností napokon podarilo ubrániť svoj lesný majetok. Hospodárske výhody tohto vlastníctva pociťujeme až dodnes – aj v roku 2017, keď si pripomíname 25. výročie prinavrátenia (reštitúcie) lesov do rúk mesta Kremnica (1992 – 2017).

Písomné pramene z 13. storočia z území Turca, Žiarskej a Zvolenskej kotliny poukazujú na to, že v tomto období sa v priestore Kremnice rozprestierali rozľahlé husté lesy. Tzv. zamestnanecký názov obce Jastrabá (žili tam kráľovskí služobníci veľmi pravdepodobne chovajúci jastraby na lov) dokladá poľovnícke aktivity v údolí Kremnického potoka.
Dôsledkom objavu bohatých nálezísk zlata v tejto oblasti bolo povýšenie Kremnice na mesto. Priamo vo výsadnej listine z roku 1328 sa uvádza, že obyvatelia a tzv. hostia získavajú do vlastníctva dve míle územia a neobývaných lesov. V tomto priestore sa mohli mešťania samostatne hospodársky realizovať.

Drevo z okolia Kremnice sa využívalo predovšetkým na výstavbu banských diel a rudu spracovávajúcich zariadení (mlyny, stupy) a na remeselné a stavebné účely. Mesto už v stredoveku zamestnávalo horárov, ktorí dohliadali na jeho lesný majetok. Banskí majstri zase zabezpečovali dodávky dreva pre banský priemysel. Čo sa týka ťažby dreva, získala Kremnica v stredoveku aj niekoľko dôležitých privilégií. Základné mestské privilégiá spojené s držbou lesného teritória potvrdili Kremnici aj panovníci Žigmund Luxemburský (1400 a 1409) a Vladislav II. Jagelovský (1496). V roku 1393 povolil Kremničanom ostrihomský arcibiskup ťažbu dreva (za stanovený poplatok) aj na svojich pozemkoch v oblasti Svätého Kríža (dnes Žiar nad Hronom). V roku 1390 cisár Žigmund Luxemburský nariadil kastelánovi v Šášove, aby nebránil vstupovať Kremničanom do šášovských lesov. V roku 1411 ten istý panovník nariadil, aby lesy mesta Kremnice v Turci boli chránené proti útokom turčianskych šľachticov. Kráľ Vladislav II. v roku 1496 povolil všetkým stredoslovenským banským mestám, aby mohli rúbať drevo a páliť drevné uhlie pre potreby baní aj v lokalitách hradných panstiev Ľupča, Šášov a Revište, ktoré patrili Dóciovcom. Kráľ Vladislav o šesť rokov neskôr (1502) potvrdil banským mestám ich staré právo, že môžu v okolitých kráľovských lesoch slobodne ťažiť drevo a dovážať ho do miest pre potreby výstavby banských diel.
Časť územia v blízkosti Kremnice patrila pôvodne do vlastníctva kráľovskej komory. Kremnici sa toto územie postupne podarilo získať do svojho výlučného vlastníctva. V roku 1382 daroval Žigmund Luxemburský kremnickému špitálu obec Veterník. V roku 1429 za ,,výhodnú sumu“ predal mestu teritórium s obcami Kunešov, Lúčky, Horná a Dolná Ves. Kremnica expandovala aj do oblasti Turca. V rámci súdnych sporov s turčianskymi zemanmi získala postupne do svojho vlastníctva Sklené a Hornú Štubňu (1405) a neskôr aj Mútnu, Dolnú Štubňu, Turčianske Teplice, Čremošné a Háj (do 1535). To všetko aj s lesmi.
V Kremnici je v stredoveku doložený aj veľkoobchodník s drevom. Bol ním mešťan Stanko Vilhelmovič, ktorý v roku 1457 získal od kráľa Ladislava V. privilégium slobodne ťažiť drevo v breznianskych lesoch a plaviť ho po Hrone až do Budína, a to bez platenia mýta.
V 16. storočí pričlenila Kremnica k svojmu teritóriu veľký lesný majetok siahajúci od Kremnice (Štósu) až po lesy patriace zvolenskému hradnému panstvu. Mesto kúpilo tieto lesy v roku 1569 od kremnického komorského podgrófa Wolfganga Rolla.
Problematickým bolo využívanie lesov v Turci v tzv. Rovnej hore. Na základe dohody z roku 1523 tu mohli v rámci komposesorátu ťažiť drevo aj šľachtici z Veľkého a Malého Čepčína. Tí však rúbali stromy aj nad rámec dohody. Kremničania sa tomu usilovali zabrániť, problémy v tejto oblasti však pretrvávali vlastne až do 20. storočia (a trvajú, mimochodom, dodnes).
Spory existovali aj so štátnou komorskou správou. Tá sa usilovala získať správu kremnického lesného majetku do svojich rúk, čo súviselo s preberaním nerentabilných súkromných banských prevádzok do rúk eráru. Mesto sa však tomu bránilo, pretože na kúpu lesov vynaložilo veľké finančné prostriedky. Podľa vyčíslenia z 18. storočia to bolo až 150 000 zlatých. Na základe Maximiliánovho banského poriadku z roku 1570 boli v stredoslovenských banských mestách, teda aj v Kremnici, zriadené erárne banské súdy, do ktorých kompetencií prešla aj správa lesov. Na činnosť kremnického banského súdu však prispievalo aj mesto Kremnica, preto bola lesná administratíva spoločná. Mesto za užívanie lesov vyberalo od komory poplatky, ktorých sa neskôr vzdalo. Výkon lesnej správy mal v rukách pôvodne výlučne mestský lesný personál. Od konca 17. storočia k nim pribudli aj erárni lesníci a na začiatku 18. storočia získal od mesta právo spoludozoru nad lesmi aj štátny banský majster. Kompetenčné spory medzi mestom a komorou riešila vzájomná Lesná dohoda z roku 1750. Na jej základe sa pri Banskom súde zriadil nový lesný úrad (Cisársko-kráľovský mestský spojený lesný úrad), ktorého prísediacimi boli štyria členovia za komoru (na čele s banským a lesným majstrom) a štyria členovia za kremnickú mestskú radu (na čele s richtárom). V rámci kremnických lesov boli zriadené tri lesné revíry – Kremnica, Horná Štubňa a Horný Turček). Úrad zamestnával 6 erárnych a 2 mestských horárov.
Podľa lesných zákonov z roku 1565 (Maximiliánov lesný poriadok) a 1769 (Lesný poriadok Márie Terézie), ako aj kremnických nariadení (napríklad inštrukcie pre lesný personál) sa v lesoch malo hospodáriť účelne a bez zbytočného plytvania, nemalo sa ťažiť devastačne a malo sa dbať aj na obnovu lesných porastov. Napríklad stromy sa mali stínať čo najnižšie pri zemi, mala sa stanovovať ich porubná zrelosť a vysádzať sa mali v príslušnej miere za pomoci semien, neskôr aj sadeníc. Pravidelne sa zakazovalo pasenie domácich zvierat v lesoch, hlavne kôz, pretože tie poškodzovali mladé výhonky stromov.
Škody v lesoch popri človeku a zvieratách dokázali narobiť aj živelné pohromy. V roku 1626 postihla Kremnicu a okolie veľká búrka, ktorá spôsobila ujmy v samotnom meste, ale aj v horách vyvrátila až okolo tisícky stromov a poškodila vodovod. V roku 1740 zase búrka povyvracala takmer všetky stromy v jednom z lesov pri Dolnom Turčeku, kde sa získavalo drevo na stavebné účely. Lesy boli pre priemysel v Kremnici veľmi dôležité. V dôsledku toho mala ťažba dreva stúpajúce tendencie a začal sa pociťovať nedostatok dreva v lesoch v okolí mesta. Reakciou na to bola snaha získavať drevo aj z iných lesných celkov (napríklad Šášov alebo Mošovce), ale aj úsilie odborne obnovovať porasty.
V Kremnici aj v 19. storočí existovala spoločná komorsko-mestská správa lesných majetkov. Postupom času však predstavitelia štátu (kráľovskí komisári) začali spochybňovať nárok mesta na lesy, tvrdiac, že tie boli mestu udelené panovníkmi len preto, aby z nich boli pokrývané potreby baníctva. Obsadzovanie postu banského a lesného majstra si časom takisto uzurpoval štát.
K zmenám v lesnej administratíve v Uhorsku došlo v revolučnom roku 1848. V Banskej Štiavnici bol zrušený Hlavný komorskogrófsky úrad a nahradený bol Cisársko-kráľovským dolnouhorským riaditeľstvom baní, lesov a majetkov. Zasadnutia kremnického lesného úradu sa začali konať na mestskej radnici a jeho predstaveným sa stal mešťanosta (najvyšší mestský hodnostár). V roku 1851 došlo k premenovaniu lesného úradu v Kremnici na Cisársko-kráľovské rezervátne štátne lesy a v rámci nich začal štát preberať správu lesníctva do svojich rúk. Mesto sa tomu však intenzívne bránilo. Po dlhoročných sporoch a súdnych konaniach došlo k uzavretiu dohody medzi oboma stranami o správe lesov v roku 1880. Podľa nej získal štát 2876,8 ha lesov smerom na juh od mesta, zvyšok s rozlohou 10 273,2 ha pripadol Kremnici. V meste bol zriadený nový Mestský lesný úrad na čele s lesným majstrom (medzi rokmi 1887 až 1916/1918 zastával tento post Eduard Lende). Jeho ďalšími zamestnancami boli hlavný lesník, lesník, skladník, horári, strážcovia skladov a pomocný personál. Úrad začal úspešne hospodáriť so svojím lesným majetkom. Reguloval ťažbu dreva, mal zisky z jeho odpredaja a úspešne obnovoval lesné porasty. Od roku 1887 sa začalo aj so zalesňovaním vrchov v bezprostrednom susedstve mesta, pretože tie boli holé, čo bol dôsledok banskej ťažby.
Pripomeňme, že v Uhorsku k oddeleniu správy baníctva a lesníctva došlo v roku 1871, pričom centrom správy lesníctva sa stala Banská Bystrica, kde bolo zriadené tzv. Riaditeľstvo majetkov. Lesmi sa v 19. storočí zaoberali zákony z rokov 1807, 1879 a 1898. Nimi sa v krajine zaviedla moderná správa lesníctva na čele s odborným vysokoškolsky vzdelaným aparátom.
Okrem Eduarda Lendeho pôsobili v Kremnici aj ďalšie lesnícke osobnosti – na začiatku 19. storočia to bol napríklad Ignác Hančok a v polovici storočia známy lesnícky odborník Wiliam Rowland (1851 – 1856 ako lesný šafár). V roku 1884 bola Kremnica so svojím lesným úradom ocenená na Krajinskej výstave v Budapešti veľkým diplomom za vynikajúce výsledky pri obnove lesných porastov. V roku 1887 sa v Kremnici uskutočnilo valné zhromaždenie Uhorského lesníckeho spolku, čo bola pre Kremnicu významná udalosť. Aspoň na okraj uveďme, že na slávnostnej večeri v prvý deň tohto podujatia sa podávalo srnčie mäso, pstruhy, jariabky, brusnice, rýdziky a dolnozemské vína.
Kremnické mestské lesníctvo prosperovalo aj po vzniku Československej republiky v roku 1918. Dokladom toho je napríklad Hospodársky plán lesnej správy mesta Kremnice za roky 1934 – 1943. Nachádzajú sa v ňom výkazy parciel, plošné výmery, technické údaje, špeciálne popisy porastov, tabuľka vekových tried stromov atď. Na čele lesnej správy stál naďalej Mestský lesný úrad. V roku 1934 pracovali na lesnej správe v Kremnici dvaja horári, v Hornom Turčeku štyria horári a v Dolnej Štubni šiesti horári. Zatiaľ čo v roku 1884 bolo v oblasti Kremnice zalesnených 9905,23 ha územia, v roku 1934 to bolo už 10107,10 ha. Po roku 1948 však lesné hospodárenie v Kremnici opäť prebral do svojich rúk štát. Prinavrátiť lesy mestu sa podarilo až po udalostiach roku 1989. K reštitúcii mestského lesného majetku došlo v roku 1992, a to s výnimkou Rovnej hory (cca 600 ha), o ktorú vedie mesto dodnes súdny spor s Vojenskými lesmi Slovenskej republiky. Spoločnosť Mestské lesy Kremnica za posledných 25 rokov zodpovedne spravovala a v súčasnosti aj spravuje svoj lesný majetok. Popri úspešnom riešení hospodárskych úloh (predaj a dodávky dreva, zalesňovanie, starostlivosť o les a zver) nezabúda ani na občanov mesta. Nedávno sprístupnila vyhliadkovú vežu na Krahuľskom štíte a v tomto roku odovzdalia do užívania zrekonštruované lesné zberné nádrže známe ako Kaskády.
Podrobne o problematike dejín kremnických lesov a lesníctva sa budete môcť dočítať v knihe, ktorej vydanie pripravujú Mestské lesy Kremnica na rok 2018.

Daniel Haas Kianička

Print Friendly, PDF & Email

Pridaj komentár