O Kremnici

Mýty a prehistória

Povesť hovorí, že lovec prichádzajúci od Šášova do hôr, kde neskôr vznikla osada Cremnychbana, zastrelil na úbočí vrchu Volle Henne jarabicu. V jej hrvoli našiel zrnká zlata. Postupujúc proti prúdu potoka do hôr objavil ložisko rúd s obsahom zlata a striebra.

Vznik a dejiny Kremnice úzko súvisia s výskytom zlatonosných rúd na jej území. Výraznú stopu ľudskej činnosti v blízkom okolí predstavujú najstaršie banské štôlne a šachty, ktorých vznik kladú niektorí odborníci do 8. až 9. stor. Aj keď priamych dokladov je poskromne, predpokladá sa, že zlato sa tu získavalo dávno pred založením mesta – spočiatku ryžovaním, neskôr plytkým podpovrchovým dolovaním.

Údolie Kremnického potoka bolo banícky aj poľnohospodársky kolonizované slovenským a nemeckým obyvateľstvom už pred 14. storočím. V lokalite (najmä v údoliach Soler a Kolner) vzniklo viacero malých sídiel zložených z technických a obytných stavieb v blízkosti nálezísk, pri vodných zdrojoch, na priľahlých svahoch. Predpokladom trvalejšieho osídlenia by mohla byť sakrálna stavba, ktorá slúžila ako duchovné a správne centrum viacerých baníckych osád, medzi nimi aj osady Cremnychbana. Staršia literatúra za takú stavbu považovala karner sv. Michala (koniec 13. až 14. stor.) v dnešnom areáli Mestského hradu. Cremnychbana sa spomína aj v privilegiálnej listine uhorského kráľa Karola Róberta z Anjou, vydanej 17. novembra 1328 (obr. hore), na základe ktorej došlo zrejme k spojeniu týchto osád do administratívneho celku a vzniku slobodného kráľovského mesta Kremnica. Podnetom k jej právnemu povýšeniu boli hospodárske a menové reformy Karola Róberta – hlavne zavedenie zemepanskej banskej slobody, t.j. zrušenie monopolného práva panovníka na ťažbu drahých kovov, rozvoj súkromného podnikania ťažiarov a ťažiarskych spoločností, založenie kráľovskej mincovne v bezprostrednej blízkosti baní a hút. Mincovňa začala raziť nové hodnotné obeživo – strieborné groše a denáre, ale aj zlaté florény či dukáty.

Privilegiálna listina zabezpečovala Kremnici rôzne výsady. Kráľ jej daroval pôdu a lesy v okruhu dvoch míľ, obyvateľom (hosťom) udelil právo na banské podnikanie, aj na slobodnú voľbu mestskej rady a richtára, ktorý sa stal najvyššou súdnou inštanciou, zodpovedajúcou sa za výkon funkcie priamo súdu panovníka. Časť obyvateľstva mala domáci pôvod, prichádzali však aj mnohí noví osadníci (hostia), hlavne zo stredoslovenskej banskej oblasti a zo zahraničia (Taliansko, Bavorsko, Rakúsko, Sliezsko, Čechy, Flámsko); minciari boli pozvaní najmä z Kutnej Hory. Kremnica sa v krátkom čase stala sídlom kráľovskej banskej a mincovej komory spravujúcej až 12 stolíc. Do začiatku 16. stor. bola aj sídlom komorského grófa (comesa), ktorý riadil banské podnikanie a ako zástupca kráľa dozeral na ťažbu a spracovanie drahých kovov, na kvalitu a rýdzosť razených mincí, ale zabezpečoval aj výber daní a mýta. Kremnické mestské právo vychádzalo z udelených kráľovských výsad, ktoré si mesto dávalo opakovane potvrdzovať, z obyčajového a banského práva (kodifikované 1492). K výsadám časom pribúdali nové, napr. oslobodenie od kráľovského cla a zisk hrdelného práva (1400), právo mešťanov na výčap vína a varenie piva, trhové právo (1425), jarmočné právo (1695). Významné postavenie mesta dokladá fakt, že od 15. stor. sedávali jeho zástupcovia na krajinských snemoch hneď za reprezentantmi hlavného mesta Budína. V najstaršom období spravoval mesto richtár a mestská rada 12 prísažných, ktorých volilo zhromaždenie mešťanov. Od 16. stor. pribudla 24-členná volená obec spravujúca mestský majetok, neskôr 100-členný meštiansky výbor.

Rozkvet

Prvé dve storočia existencie mesta boli obdobím najväčšieho rozkvetu. Okrem toho, že tu sídlil najvyšší kráľovský banský a mincovný úrad, Kremnica stála aj na čele hospodárskeho a politického zväzku 7 stredoslovenských banských miest – Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová, Banská Belá (najstaršia písomná zmienka o spoločnom rokovaní je z r. 1388). Zväz slúžil najmä na obranu ich práv, rozhodoval o spoločnom postupe v politických, vojenských i hospodárskych otázkach, mal spoločný súdny tribunál, pečať, vytvoril protestantskú cirkevnú úniu, mal aj spoločného lekára, kata či niektoré cechy. Postupne však spolupráca slabla a v 2. polovici 19. stor. únia zanikla.

Od konca 17. stor. začal do činnosti mestských inštitúcií čoraz viac zasahovať štát. Mesto postupne stratilo takmer všetky práva a r. 1876 sa stalo súčasťou tekovskej stolice. V r. 1848–1922 reprezentoval mesto a sústavu jeho úradov mešťanosta. Kremnica bola okresným mestom do r. 1960.

Bohatstvo plynúce z banského a mincového podnikania sa prejavilo aj na podobe Kremnice. Sídlom správy mesta a kráľovskej banskej a mincovej komory bol novovybudovaný mestský hrad, koncom 14. stor. zabezpečený dvojitým opevnením. Tu sa z bezpečnostných dôvodov uskladňovali vyťažené drahé kovy aj zásoby zlatých a strieborných mincí. Stál tu hradný kostol, najstarší cintorín, väznica, fara a radnica. Pôvodné hospodárske centrum s banskými poliami, ťažobnými zariadeniami aj najstaršími prevádzkami mincovne ležalo severozápadne od hradu v doline Kolner. Vrstva mešťanov formujúca sa z ťažiarskych a hutníckych podnikateľov, banských a mincových úradníkov si v priebehu 14. stor. vystavala nové centrum pod hradným kopcom. Na štvorcovom námestí vznikli výstavné gotické kamenné domy priechodového alebo mázhausového typu. V prvej štvrtine 15. stor. bolo okolo námestia vybudované opevnenie s obrannými baštami a 3 mestskými bránami – Hornou, Dolnou (jedinou dnes zachovanou) a Bystrickou (Malou). V 14. stor. sa začala aj výstavba nového farského Kostola Panny Márie Snežnej na námestí. Do severozápadného rohu námestia v blízkosti Hornej brány bola v 1. polovici 15. stor. z bezpečnostných dôvodov premiestnená aj mincovňa, tzv. nový komorský dvor s najdôležitejšími prevádzkami – skladom drahých kovov, lúčobňou na úpravu rýdzosti zlata, razbou zlatých a strieborných mincí, pokladňou a správou mincovne.

Súčasne so vznikom námestia sa za hradbami formovali obytné štvrte baníkov, nádenníkov, remeselníkov. Na predmestí pri ceste k Dolnej mestskej bráne vyrástol v r. 1382–93 z peňazí bohatého mešťana a s podporou kráľa Ľudovíta I. areál mestského špitála s Kostolom sv. Alžbety. Podľa daňového súpisu z r. 1442 (1443) tvoril Kremnicu súbor budov v hradnom areáli, „Der Stadt“ – opevnené námestie s 31 až 36 patricijskými domami, 9 predmestských častí a banské a hutnícke zariadenia v dolinách Kolner a Soler. Mesto malo asi 250 domov a 650 domácností, čo predstavovalo asi 3500 obyvateľov. V nasledujúcich storočiach sa výrazne nerozširovalo, menili sa len interiéry a fasády domov, ktoré boli viackrát poškodené požiarmi. Gotické domy prešli renesančnou, neskôr barokovou prestavbou. V časoch oživenia banskej činnosti vznikli aj nové štvrte, na západnej strane námestia bol v r. 1653–60 postavený kláštor a kostol rádu františkánov. Pôvodný Kostol Panny Márie Snežnej na námestí bol v 1. polovici 18. stor. veľkolepo prestavaný v barokovom slohu, o pár desaťročí pred ním postavili mohutný morový stĺp.

Remeslá a obchod

Dôležitú úlohu v dejinách mesta zohrali aj remeslá a obchod. Podľa daňového súpisu z r. 1442–43 tu pracovalo okolo 135 remeselníkov. Tí sa postupne začali združovať do cechov, ktoré mali za úlohu hájiť ich záujmy a kontrolovať kvalitu výrobkov. Najstaršia zmienka o cechoch je z r. 1465. Existovali tu potravinárske, textil, kožu, drevo, hlinu, sklo, vosk a kov spracujúce, stavebné i ďalšie remeslá – holičstvo, lekárnictvo, hodinárstvo, kníhviazačstvo, výroba organov. Cechovú sústavu v r. 1872 nahradil systém živností. Začala sa intenzívnejšie rozvíjať továrenská výroba. K najstarším patrili mlyny, mestský pivovar, tehelňa, továrne na výrobu farby, papiera, kameniny, na spracovanie koží, výrobu hlinených fajok, izolačných materiálov, škatúľ, stoličková továreň, gombičkáreň atď.

V polovici 14. storočia sa v Uhorsku vyprodukovalo vyše 1000 kg zlata ročne, čo predstavovalo asi 80% európskej a 1/3 svetovej výroby. Ťažbou zlatonosných rúd a výrobou zlata sa na tom výrazne podieľala práve Kremnica – minimálne polovicou produkcie. Priemerná ročná ťažba sa odhaduje asi na 400 kg 12 až 14-karátového zlata (elektrum, zlatostriebro), čo bolo asi 135 kg rýdzeho zlata upraveného na razbu mincí. Kremnický rudný rajón, ktorého centrálnu časť tvoria andezity vyplnené tvrdým kremeňom s obsahom zlata a striebra, po stáročnej banskej činnosti predstavujú 4 žilné systémy s plochou 25 km2. Podľa zachovaných máp a písomností je v kremnickom banskom revíri okolo 170 šácht, 110 štôlní, 205 km banských chodieb. Banským podnikaním sa zaoberali viacerí ťažiari, ťažiarske spoločnosti, samotné mesto a erár, ktorý neskôr získal na ťažbu a spracovanie zlata monopol. V rámci revíru pracovalo množstvo banských a hutníckych upravárenských zariadení. Na ich pohon slúžila voda domácich potokov, na prelome 15. a 16. stor. vzniklo unikátne banské technické dielo, tzv. Turčekovský vodovod. Privádzal vodu z prameňov rieky Turiec do povodia Hrona a tá sa využívala na pohon ťažných strojov, stúp, mlynov, čerpadiel, po zavedení strojovej výroby slúžila aj mincovni, poháňala obilné mlyny, neskôr továrenské prevádzky. Koncom 19. stor. sa voda začala využívať aj na výrobu elektrickej energie v troch hydroelektrárňach, ktoré pracujú dodnes.

Od začiatku 16. a najmä v 17. stor. došlo k výraznému poklesu ťažby zlata. Príčinou boli technické ťažkosti pri dolovaní v čoraz väčších hĺbkach, zaplavovanie banských chodieb vodou, ale aj zložitá politická situácia (turecké ohrozenie, protihabsburské stavovské povstania). Neutešené pomery kremnického baníctva sa odrazili v stagnácii mincovne aj mesta. Banská a mincová komora bola podriadená Dolnorakúskej a od r. 1635 Viedenskej dvorskej komore. Úrad komorského grófa sa presunul do produktívnejšej Banskej Štiavnice. V 18. stor. sa vďaka prudkému rozvoju banskej techniky podarilo ťažbu dočasne zvýšiť, ale strediskom drahokovového baníctva sa stala Banská Štiavnica.

Kremnický dukát

Zo zlata vyťaženého v baniach stredoslovenskej banskej oblasti sa v najproduktívnejšom období razilo 400 až 500 tisíc slávnych dukátov ročne, koncom 15. stor. v priemere vyše 70 tisíc. Aj keď priamy písomný doklad o razení florénov v novej mincovni predstavuje zmluva o prenájme kremnickej komory z r. 1335, dá sa predpokladať, že sa razili aj skôr (od r. 1329 začali v Kremnici raziť pozvaní kutnohorskí minciari uhorské groše). Ani obdobia úpadku banskej činnosti a časy stagnácie výroby, keď sa razili menšie objemy mincí, sa nedotkli kvality kremnických dukátov. Tie si až do r. 1786 udržovali vyššiu rýdzosť, ako mali dukátové razby z iných mincovní. Európa dlhé storočia stotožňovala uhorský dukát s pojmom kremnický dukát. Kremnická mincovňa sa spolu s budínskou stala najdôležitejšou mincovňou vtedajšieho Uhorska, svoje výsostné postavenie (popri Viedni) si udržala aj počas trvania monarchie a ostala jedinou mincovňou v časoch československého štátu. Produkovala v miliónových nákladoch rozmanité typy mincí s množstvom variantov. Koncom 15. stor. v nej došlo k pokusom o zavedenie razby veľkých mincí – toliarov (tzv. kremnické guldinery), s čím súvisel aj zrod slávnej medailérskej tradície a modernizácia výroby. V mincovni zaviedli valcovacie zariadenia, objavili sa pokusy so strojovou razbou, od polovice 17. stor. sa používali valcovacie raziace stroje, od 18. stor. skrutkové lisy – balanciéry umožňujúce razbu do kruhu. Svojím vybavením bola kremnická mincovňa vzorom pre ostatné mincovne monarchie.

Drahé kovy prichádzali do mincovne síce po základnej hutníckej úprave, ale v rozličnom stupni rýdzosti, preto sa museli rafinovať. Zlato sa zrýdzovalo na dukátovú rýdzosť len v lúčobni mincovne, v tzv. cimente. Cimentácia (rafinácia suchou cestou) predstavovala jedno z výrobných tajomstiev v procese výroby kremnických dukátov. V r. 1505 lúčobňu odkúpili Turzovci; v prenájme ju mali až do r. 1548, keď kremnickú komoru aj s mincovňou predala kráľovná Mária svojmu bratovi Ferdinandovi I. Od 17. stor. sa začala používať rafinácia mokrou cestou rozpúšťaním v kyseline dusičnej, tzv. kvartácia. Kremnická lúčobňa rafinovala drahé kovy aj pre mincovne v Prahe, vo Viedni, zrýdzovala zlato poľské, ruské i francúzske, od konca 19. stor. sa do Kremnice posielalo zlato z celej monarchie.

Slávni návštevníci

O osobitnom postavení mesta svedčia aj návštevy panovníkov a ďalších osobností. Kremnicu zrejme navštívil už jej zakladateľ Karol Róbert z Anjou. Zo stredovekých panovníkov to boli ešte Žigmund Luxemburský (1404, 1419, 1423, 1424) a Matej Korvín (1478, 1479). Roku 1528 prevzali mesto osobne do svojej správy Ferdinand I. Habsburský a jeho sestra kráľovná Mária. Objavili sa tu aj vodcovia protihabsburských povstaní – Gabriel Betlen (1620, 1621, 1624) a Imrich Tököli (1682). K najvzácnejším sa radia návštevy cisára Františka Lotrinského (1751) a kráľa Jozefa II. s bratom Leopoldom (1764). Pripravené boli so všetkou pompou, lebo mali pre mesto, bane a mincovňu, prechádzajúce v tom čase obdobím opätovnej prosperity, prestížny význam. Zachovalo sa veľké množstvo pamiatok, pripomínajúcich túto slávnu éru. V r. 1852 sa v meste počas okružnej jazdy po Uhorsku zastavil cisár František Jozef I. Kremnicu navštívil aj bulharský kráľ Ferdinand I. Coburg (1909), ktorý ako prvý pricestoval automobilom. Zavítali sem tiež viacerí významní vedci – nemecký humanista a alchymista Paracelsus (30. roky 16. stor.), holandský chemik a filozof Jakub Tollius (1687), francúzsky osvietenec Charles de Montesquieu (1728), švédsky učenec Ján Jakub Ferber (1780), nemecký geológ Ferdinand von Andrian (pred r. 1865) a ďalší.

Postavenie Kremnice ako dôležitého hospodárskeho centra sa odrazilo aj v počte písomností mestskej kancelárie. Mestská registratúra sa stala základom bohatého kremnického archívu. Vzácne trojrozmerné predmety uchovávané v archíve sa zásluhou významného historika a archivára Pavla Križku stali základom mestského múzea, predchodcu dnešného Múzea mincí a medailí. Vzdelanostná úroveň obyvateľstva sa prejavila v oblasti knižnej kultúry – v mestskej kancelárii sa pestovalo iluminátorstvo (mestská kniha z r. 1426–1700). Bohaté knižnice vznikli pri farách (vo farskej sa zachovalo 26 stredovekých cirkevných kódexov), vo františkánskom kláštore aj pri mincovni. Časom si začali budovať knižnice aj banskí a mincoví úradníci i mnohé meštianske rodiny.

Hmotná kultúra

Svedectvom hmotnej kultúry kremnických mešťanov bola tiež honosná svetská i cirkevná architektúra,  zbierky umeleckých diel i predmetov každodennej potreby – nádoby, nástroje, nábytok, odev atď. Príjmy z banského a mincovného podnikania sa prejavili aj v úrovni vzdelanosti, kultúry a umenia v meste. Bohaté tradície s koreňmi v stredoveku má kremnické školstvo. Hoci najstaršia písomná zmienka o mestskej škole je z polovice 15. stor., určite tu pôsobila už skôr. Najprv pri fare, neskôr podporovaná mestom. Mestská latinská škola patrila k najstarším na Slovensku, od 16. stor. tu pôsobila dievčenská škola, s pomocou františkánov bolo r. 1768 založené gymnázium. Tradícia silného školstva sa prejavila aj v 20. storočí – postupne tu vznikla celá sústava školských zariadení pre sluchovo postihnuté deti, rôzne edukačno-sociálne zariadenia, r. 1966 bola založená Stredná umeleckopriemyselná škola (Škola úžitkového výtvarníctva) s charakteristickými odbormi – rytectvo, kováčstvo, odlievanie, šperkárstvo.

Kým v 1. polovici 19. stor. mesto prežívalo skutočnú krízu v súvislosti s prerušením banskej činnosti, v ďalších desaťročiach sa situácia zlepšila získaním kontroly nad lesným úradom a vysúdením lesov. Zastavil sa odliv obyvateľstva, mesto pristúpilo k budovaniu škôl, vodovodu atď. Mimoriadny stavebný ruch vyvolalo budovanie železničnej trate Vrútky – Hronská Dúbrava vr. 1869–72. Pri železnici vyrástli aj nové štvrte a drobné priemyselné podniky. Kremnica nabrala nový dych.

Žiaľ, v 80. rokoch 19. storočia v dôsledku banskej činnosti pod mestom došlo k deštrukcii niektorých pamiatok – pre statické poruchy museli asanovať Kostol Panny Márie Snežnej na námestí (1880), o dve poschodia bola znížená radnica na Mestskom hrade aj hradby (1887); z dopravných dôvodov odstránili časť mestských hradieb, zbúrali Hornú aj Bystrickú bránu. Historické jadro najviac utrpelo na konci II. svetovej vojny, keď ho podpálili fosforom. Po zaradení Kremnice do zoznamu mestských pamiatkových rezervácií mnohé zničené objekty v r. 1950 nahradili citlivo riešené novostavby.

Od pol. 19. stor. produkcia drahých kovov prudko klesala, v Kremnici obsah zlata 1–3 g na tonu materiálu bol už na hranici rentability. Po II. svetovej vojne produkovala Kremnica 85 kg zlata ročne. Hlbinná ťažba zlatých a strieborných rúd na ložisku Kremnica bola ukončená v roku 1970. V roku 1982 sa začal rozsiahly prieskum pre obnovenie ťažby povrchovým spôsobom v lome Šturec, ktorý prešiel do krátkodobej ťažby (1986–1992). Prestavba mincovne v rokoch 1882–89 súvisela s prípravou na zavedenie korunovej meny monarchie (1892). Mincovňa však razila mince nielen pre domáci obeh, ale aj pre niektoré dŕžavy, príp. dočasne vojensky obsadené územia. Po II. svetovej vojne vyrábala pre niektoré štáty socialistického tábora i bývalé koloniálne a rozvojové štáty (Poľsko, Rumunsko, Grécko, Kubu, Mongolsko, ale aj pre Alžír, Tunis, Guineu, Sudán, Senegal, Mali, Kapverdské ostrovy, Libanon, Irak). Od 90. rokov razila pre Slovinsko, Bangladéš, Indiu, Mauretániu, Cyprus, Albánsko, Rusko a bývalé sovietske republiky, Spojené arabské emiráty, Katar, Izrael, Palestínu, Nepál, Somálsko, Andorru, Kongo, Panamu, Cookove ostrovy, Severnú Kóreu, Namíbiu, Libériu, Hong-Kong, Belgicko, Španielsko, Nemecko, Francúzsko, Veľkú Britániu, USA, Nórsko, Argentínu, Malajziu…

Napriek obdobiam hospodárskeho úpadku, vojnovým a revolučným udalostiam, rabovačkám, pokusom o preloženie či zrušenie, mincovňa nikdy na dlhší čas neprerušila svoju činnosť a pracuje ďalej. Vďaka bohatej produkcii mincí z drahých kovov v prvých storočiach existencie, schopnosti rýchlo a kvalitne zabezpečovať veľké objemy obeživa pri vzniku nových menových sústav, vďaka medailérskej tradícii, ale i vysoko cenenej práci minciarov, rytcov, medailérov, technikov a technológov si udržuje vysoký kredit. So svojou 680-ročnou nepretržitou výrobnou činnosťou je ojedinelým fenoménom, pýchou Kremnice a celého Slovenska.

Tradície a umenia

V hospodársky prosperujúcej Kremnici pulzoval čulý kultúrny život posilňovaný príchodom vzdelaných a po Európe rozhľadených ľudí, ktorí v bohatom meste našli vhodné podmienky pre tvorbu. V súlade so záujmami obyvateľov sa tu rozvíjali viaceré oblasti umenia.

Divadlo má v meste dlhodobú tradíciu. Prešlo cestu od školských nábožensky zameraných hier cez ľudové hry s vianočnou, trojkráľovou a fašiangovou tematikou až po ochotnícke inscenácie divadelných hier súdobých dramatikov. Od 18. stor. sa divadelné predstavenia konali aj vo františkánskom kláštore. V Kremnici pôsobili viaceré nemecké a maďarské divadelné spoločnosti. Ochotnícke predstavenia slovenských hier začal uvádzať od roku 1892 Katolícky tovarišský spolok. V medzivojnovom období sa k nemu pridali ďalšie – MO Matice slovenskej, TJ Sokol, Živena, Baník, Evanjelický cirkevný spolok. V Kremnici pôsobili neskoršie osobnosti slovenského divadelníctva ako Oľga a Samuel Adamčíkovci, Ladislav Chudík a ďalší. Po roku 1950 dlhší čas hrával divadelné predstavenia Minciarsky ochotnícky spolok. Veľkú popularitu si získalo Kremnické divadlo v podzemí, ktorého začiatky siahajú do roku 1973. Z nadšenia jeho členov vzišli v roku 1981 Slovenské gagy ako festival humoru a satiry. Postupne Kremnické gagy nadobudli celoeurópsky charakter. Hold zosnulým humoristom – aktívnym účastníkom Gagov predstavujú reliéfy v Uličke slávnych nosov na nádvorí domu Jána Levoslava Bellu.

V Kremnici bolo mimoriadne obľúbené aj bábkové divadlo. Venovalo sa mu postupne niekoľko súborov. Ako prvý (1921) vznikol bábkový krúžok v meštianskej škole. Z neho vyšiel bábkar Ondrej Janovec, s menom ktorého sa spája rozkvet a s jeho odchodom aj postupný zánik kremnického bábkarstva. Bábkový súbor pri Robotníckej telocvičnej jednote pôsobil v 30. rokoch a v čase nastupujúceho fašizmu hrával upravené hry Voskovca a Wericha. Krátke trvanie mal tiež bábkový súbor pri Združení evanjelickej mládeže a Juniper. Keďže sa venovali náboženskej a biblickej tematike, po r. 1948 boli zrušené. Pri Štátnej mincovni pôsobil v r. 1950–53 súbor Radosť deťom. Hrávali aj po okolitých dedinách. Najdlhšie trvanie mal Bábkový súbor pri závode Rudné bane (1949–82). Viedol ho skúsený Ondrej Janovec. Od r. 1959 mal vlastnú sálu a moderne vybavené javisko v Kultúrnom dome baníkov. Zúčastňoval sa súťaží a festivalov až po celoštátnu úroveň. Jeho pokračovateľom bol Permoník, ktorý svoju činnosť ukončil v r. 1989 ako posledný v Kremnici.

Strediskami hudobného života boli najmä kostoly. Znela v nich organová hudba a spev. Kremnickí organisti a organári boli známi v celom Uhorsku. V 16. a 17. stor. sa tu udomácnila renesančná polyfonická hudba európskych a domácich skladateľov. Šíriteľmi hudobnej kultúry boli aj františkáni usadení v meste od r. 1653. Ako učitelia pestovali gregoriánsky chorál, viachlasný spev, inštrumentálnu a organovú hudbu. Dnes opäť znejú nádherné organové tóny najmä v Kostole sv. Kataríny počas medzinárodného festivalu Kremnický hradný organ, ktorý sa tu koná pravidelne od r. 1997.

V súvislosti s potrebami Mestského hradu sa tu rozvíjalo trubačské umenie. Trubači oznamovali čas, hlásili požiare, signalizovali blížiace sa nebezpečenstvo, vítali významných hostí. Tradícia sa udržuje v pozmenenej podobe dodnes. Na Štedrý deň pred polnočnou omšou sa z veže kostola šíri na štyri svetové strany Tichá noc a iné vianočné piesne.
V Kremnici žil v rokoch 1869–1891 priekopník slovenskej národnej hudby Ján Levoslav Bella. Venoval sa organizátorskej, skladateľskej aj pedagogickej činnosti, usporadúval rôzne koncerty, zostavil veľký spevácky zbor a symfonický orchester, dirigoval, hrával v sláčikovom kvartete. Práve tu začal pracovať na opere Kováč Wieland. Po jeho odchode sa naďalej organizovali verejné koncerty vo farskom a zámockom kostole, na školách pracovali krúžky spevu a hudby a v meštianskych rodinách sa pestovalo domáce muzicírovanie.

Hudobný život sa rozvíjal tiež v rámci spolkov. Pod hlavičkou TJ Sokol vystupoval Salónny orchester a Sláčikové kvarteto. Z iniciatívy pedagógov ĽŠU v 50. a 60. rokoch vzniklo Kremnické kvarteto, Učiteľský spevokol J. L. Bellu, Salónny orchester a Tanečný orchester. Mimoriadne bohatá je tradícia dychovej hudby, ktorá prešla od hasičskej, minciarskej, baníckej, vojenskej až k spojenej mestskej dychovej hudbe Minciar. Od roku 1966 sa v Kremnici pravidelne koná Okresný festival dychových hudieb J. L. Bellu.

Literárny život i kultúrne povedomie obyvateľov mesta významne ovplyvnili osobnosti, ktoré študovali na tunajších školách (Ján Blasius, Ján Kollár, Andrej Radlinský), ale najmä tí, ktorí tu kratšie či dlhšie pôsobili (Ján Blasius ml., Július Plošic, Viliam Paulíny-Tóth a iní). Pamätná tabuľa na budove II. ZŠ pripomína trojročné učiteľské pôsobenie spisovateľa a správcu Matice slovenskej Jozefa Cígera-Hronského na tunajšej meštianke.

V Kremnici žil v rokoch 1868-1908 spisovateľ Gustáv Kazimír Zechenter-Laskomerský. Po matke mal kremnické korene. Popri povolaní banského lekára bol aj zanieteným mineralógom, geológom, maliarom a botanikom. Ako vnímavý pozorovateľ a účastník radostí i strastí každodenného života ich vykreslil vo svojom bohatom literárnom diele satirického, cestopisného a historiografického charakteru. Po ňom je zaužívané pomenovanie domu, v ktorom býval i priľahlej záhrady, v ktorej rastie pamätný 360-ročný dub. Na jeho počesť sa v meste pravidelne organizuje oblastná súťaž v prednese prózy Zechenterova Kremnica.

Pamätník z r. 1922 na konci mesta pripomína, že tu 22. júna 1849 vyhasol život slovenského dobrovoľníka meruôsmych rokov Juraja Langsfelda. Je po ňom pomenovaná ulica, na ktorej stojí.

K priekopníkom slovenskej archivistiky sa radí kremnický archivár a zakladateľ miestneho múzea Pavol Križko. V kultúrnom a vedeckom živote sa uplatnili aj jeho deti – dcéra Ľudmila Lehotská-Križková ako organistka a autorka skladieb v ľudovom slohu a inštrumentálnych skladieb, národnokultúrna pracovníčka Drahotína Kardošová-Križková a syn Bohuslav Križko, banský inžinier a vynálezca, ktorý sa o. i. zaslúžil o zavedenie verejného elektrického osvetlenia v Kremnici ako v prvom uhorskom meste (1887–89).

Výtvarné umenie tu kvitlo v mnohorakých podobách. Architektonický vzhľad a vnútorná výzdoba meštianskych domov a kostolov sa rozvíjali vďaka bohatým mešťanom a cirkvi. Od stredoveku tu pôsobili majstri či umelecké dielne – stavitelia, sochári, maliari a umeleckí remeselníci. Mnohí z nich sa postupne stali váženými mešťanmi. Dionýz Staneti a jeho dielňa sa výraznou mierou podieľali na veľkolepej barokovej výzdobe farského kostola blahoslavenej panny Márie (na námestí stál do r. 1880) a morového stĺpa (sv. Trojice).

V mincovni už od 16. Stor. Pôsobili slávni medailéri a rytci. Odborné zázemie pre ateliér mincovne od r. 1961 zabezpečuje kremnická škola úžitkového výtvarníctva. Pripravuje stredoškolsky vzdelaných odborníkov v niekoľkých umeleckých odboroch pre celé Slovensko.

Vojtech Angyal

V malebnom prostredí záhrady s altánkom vo zvolenskej doline stojí rozľahlý rodinný dom spätý so životom maliarov Angyalovcov. Vojtech Angyal pôsobil od r. 1873 ako profesor kreslenia na reálnom gymnáziu. Od impresívno-realistických krajiniek prešiel k umeleckému dokumentovaniu architektonických dominánt Kremnice. Jeho syn Gejza Angyal zachytával podobu historického mesta i osobnosti meštianskeho života. S osobitným zaujatím maľoval výrazné typy prostých ľudí, najmä z baníckeho prostredia.

Talent a tvorivá invencia Vojtecha Angyala našli praktické uplatnenie v okolitých čipkárskych dielňach združených v štátnom ústave a v kremnickej továrni na kameninu. Paličkovaná čipka zhotovovaná podľa jeho návrhov získala rad ocenení na výstavách v Budapešti, Paríži, Miláne. Vytvoril mnoho námetov aj pre luxusnú a ľudovú kameninu. Kameninová továreň produkovala kvalitný stolový riad, dekoratívne a úžitkové predmety pre domáci i zahraničný trh. V súčasnosti je kremnická kamenina, najmä z obdobia secesie, vzácnym zberateľským artiklom.

Cechy a spolky

Zatiaľčo Banská Štiavnica mala svoje hlinené fajky „štiavničky“, v Kremnici takmer storočie pracovala fajková továreň rodiny Šťasný, ktorá popri fajkách vyrábala aj pokrievky a kachlice. Kachľové pece z jej produkcie dodnes zdobia kremnické meštianske domy.

Prosperitu Kremnice kedysi zabezpečovala aj rozmanitosť a početnosť cechov (cca 24). Pamiatky na ich existenciu sa uchovávajú v tunajšom múzeu. Tradícia remesiel je dodnes živá v dielňach umeleckých kováčov, odlievačov, zlatníkov. Perníky rodiny Hauríkovcov neodmysliteľne patria k tradičným miestnym podujatiam i výročným jarmokom mnohých slovenských miest. Kremnické remeslá sú súčasťou dní mesta v letných mesiacoch. Majú vyhradené miesto na námestí a v uličke remesiel medzi bellovým a mestským domom. Tradícia paličkovania, typická pre obce s nemeckým obyvateľstvom na západ od Kremnice, ožila vďaka aktívnemu kremnickému klubu paličkovanej čipky.

Príslušníci miestnej inteligencie uspokojovali svoje záľuby v rôznych spolkoch. Najstarším bol strelecký spolok, ktorého začiatky (1677) súviseli s obranou mesta. Po uplynutí tureckého nebezpečenstva začal nadobúdať športovo-zábavný charakter. Strelnica niekoľkokrát zmenila svoje miesto – spod kalvárie, cez zvolenskú dolinu, južný okraj mesta až po Šturec. Meštiansky strelecký spolok ukončil svoju činnosť v r. 1919 a do kremnického múzea sa dostalo 138 maľovaných streleckých terčov, ktoré obrazovou formou vypovedajú o spoločenských pomeroch v meste od začiatku do konca 19. Stor.

V zadnom trakte domu č. 33/40, dnes sídla knižnice a galérie múzea, bolo od r. 1844 kremnické kasíno. V kaviarenskom prostredí si mešťania mohli čítať noviny a časopisy a viesť živé diskusie o aktuálnom spoločenskom a politickom dianí. Člen kasína j. L. Bella dokonca zložil zábavný prípitok klubu zapísaný v klubovej knihe „sumfbuch“. Tanečné zábavy, divadelné predstavenia, koncerty – to bola doména spolku concordia (1861), ktorého názov prijal Bella pre svoje hudobné kvarteto. G. K. Zechenter-laskomerský bol členom spolku až do svojej smrti (1908).
Celkom inú funkciu mal židovský „svätý spolok“ khevra kadischa. Jeho cieľom bolo podporovať chudobných a chorých a súčasne bol aj pohrebným spolkom. Židia, usadení v Kremnici vo väčšom počte až po roku 1857, si ho založili ako podporné združenie v roku 1867. (prvým židom bol povolený vstup do kremnice až nariadením tekovskej župy z 22. Septembra 1751. Dovtedy mali zákaz prístupu k stredoslovenským banským mestám v obvode 7 míľ od ich hraníc.).

Banskí a minciarski úradníci si spolu s profesormi gymnázia založili spolok zeleného džbánu (der grüne krug). Z neho sa vytvoril klub čiernej kávy (der schwarze caffeclub), ktorého členovia, prevažne penzisti, boli literárne činní. Ich príležitostné básne, zdravice a pozdravy sa vyznačovali satirickým pohľadom na život kremnickej spoločnosti.
Béla angyal: zimná krajina (zlatá ulica), 19./20. Stor., olejomaľba na preglejke.
Gejza angyal: baníci idúci do práce, 1930, olejomaľba na plátne

V rokoch 1893–1920 v Kremnici pôsobil banský a hutnícky spolok, ktorý mal za cieľ šíriť vedecké poznatky z týchto oblastí a rozvíjať odborné školstvo. Jedným z pekných baníckych zvykov bol salamandrový sprievod, dnes taký typický pre Banskú Štiavnicu. Večer po zotmení sa baníci v slávnostných rovnošatách zhromaždili v dolnej ulici. Utvorili sprievod „salamander“. So zapálenými kahancami kráčali zástupom v dvoch vzdialených radoch, medzi ktorými sa hadovito vlnil tretí rad. Z vrchu kalvária zatiaľ baníci strieľali odpaľovaním náloží dynamitu postupne vždy v smere idúceho salamandra. Sprievod s baníckou zástavou na čele a s dychovou kapelou postupne prešiel cez mesto k „tancpľacu“ nad šachtou ludovik, kde bola do rána zábava. Tento zvyk zanikol v roku 1964. Pre obnovenie baníckych tradícií vznikol 19. Septembra 2009 kremnický banícky spolok. Banícka uniforma ako symbol baníckeho stavu po dlhej dobe zažiarila na znovuobnovenom baníckom dni, kde pokrstili aj zakladaciu listinu spolku. Týmto sa do Kremnice opäť vrátila tradícia osláv dňa baníkov, ktoré sa konávali na Annu. V súčasnosti sú včlenené do programu cechové hody kremnické.

Prostredie zvolenskej doliny bolo strediskom vychádzok a zábavy už v minulosti. Na konci 19. Stor. Sa tu schádzala dvakrát týždenne tzv. Zemiaková spoločnosť. Na strelnici si zahrala tenis a potom si v hostinci „k hájnikovi“ (jägerhorn) dala pečené zemiaky a víno. Aj dnes je táto časť Kremnice nazývaná „roh“ (za socializmu sa budovy využívali na rekreačné účely pod záštitou revolučného odb. Hnutia) príjemným výletným miestom kremničanov i návštevníkov.

Aj zvyky okolitých dedín sa udržujú v mestskom prostredí Kremnice. Fašiangový sprievod na pešej zóne každoročne spestrujú „strigy“ z občianskeho združenia Cremnycium, na malom námestí pred hradbami či na školských dvoroch sa za spevu a tanca stavajú máje. Kedysi, keď sa ešte pálievali jánske ohne, mala každá mestská časť svoju vatru. Vatra na Vájanke (nad skokom) horela najdlhšie. Hrala tam mestská dychovka a krčmárka drienková zabávajúcim sa venovala súdok piva. Vatry sa pálili aj na revolte, kalvárii a nad veterníkom. Vo veterníku, ktorý ako poľnohospodárska osada býval zásobárňou Kremnice, sa každoročne konal aj slávny annabál. Legenda hovorí, že keď raz medzi tancujúcich vbehol obecný býk, domáci túto obľúbenú zábavu pod holým nebom premenovali na bujkebál. A ten dostal novú podobu. Dnes je veterník vari najkrajším kútom Kremnice – vždy upravený, plný kvetov a zelene, so živými tradíciami. Ešte tu stojí dom richtára, najstarší dom obecného pastiera i baroková kaplnka, odkiaľ každú nedeľu zvon odbíja poludnie. Kalvárie – súbory zastavení s výjavmi Kristovho utrpenia a smrti na kríži, kde naši predkovia čerpali nádej a silu, v tunajšom prostredí vznikali v 17. A najmä v 18. Storočí. V Kremnici na svahu Šturca, priklonenom k mestu bola pašiová cesta so siedmimi kaplnkami (neskôr prebudovaná na krížovú cestu) ukončená barokovým kostolom povýšenia sv. Kríža. Počas procesií vo sviatok povýšenia hrala pri kostole hudba a strieľalo sa z mažiarov. Krížové cesty sa konali aj v súvislosti so sviatkami veľkej noci – na zelený štvrtok v podvečerných hodinách. Veriaci, mnohí kolenačky, so svetielkami v rukách, absolvovali celú cestu serpentínami až hore ku kostolu. Obnovená kalvária je opäť navštevovaná veriacimi, obyvateľmi mesta, i turistami.

Ďalšie impulzy prinieslo postavenie viliek pre rekreantov v bystrickej doline, drevenej chaty na skalke v r. 1913, a najmä vybudovanie skokanského mostíka za železničnou stanicou. Niet divu, že prvé celouhorské preteky v behu na lyžiach (bežalo sa zo skalky na Krahule) a skokoch z mostíka usporiadal v r. 1914 maďarský lyžiarsky zväz práve v Kremnici. Ďalšie prvenstvo získalo mesto na prelome rokov 1917/18 usporiadaním lyžiarskeho kurzu profesorov v Uhorsku, z ktorého vzišla generácia cvičiteľov, pripravených viesť samostatné mládežnícke kurzy lyžovania. Aj keď skoky i zjazdové lyžovanie tu mali v určitých obdobiach veľký ohlas, predsa len najviac lyžiarov sa venovalo bežeckým disciplínam. V povojnovom období to boli zanietení učitelia kremnického gymnázia (predovšetkým telocvikár Vojtech Rahl), ktorí začali k lyžovaniu viesť svojich žiakov. Od r. 1953 vychovávala mladých športovcov v lyžiarskych a atletických disciplínach športová škola dorastu. Začiatkom roku 1957 vznikol československý zväz telesnej výchovy a v Kremnici sa športové odvetvia zlúčili do tj baník. Pod záštitou lyžiarskych organizácií začal dosahovať prvé úspechy Rudolf Čillík, jeden z najlepších bežcov (neskôr trénerov) Slovenska, účastník oh v Squaw Valley i viacerých majstrovstiev sveta. Kremnica vychovala mnoho pretekárov dosahujúcich medailové umiestnenia v medzinárodných pretekoch – oh, svetová zimná univerziáda, juniorské majstrovstvá sveta, svetový pohár. K lyžiarskym tradíciám nadregionálneho významu od roku 1963 patrí aj veľká cena Kremnice, bezroukov memoriál, a biela stopa.

Print Friendly, PDF & Email